Počas svojich kinových úletov som sa naučil jednu užitočnú vec: Neodchádzaj z kina počas predstavenia, lebo aj počas tej najväčšej kinovej hrôzy, môže prekvapiť kinový raj (preháňam). Prvý krát som niečo také zažil pri filme „Melanchólia“, nad ktorým sa zamýšľam dodnes a druhý krát pri filme „Pád bieleho domu“, ktorý sa pokúsim popísať netradičnou formou.

Pozor! Recenzia spoiler neobsahuje.

Musím poznamenať, že toľko pocitov, koľko som pri tomto filme zažil, som snáď naraz… ani nezažil. Na začiatku to bolo rýdze očakávanie, ktoré ihneď v priebehu piatich minút vystriedalo nefalšované zdesenie, či to naozaj myslia vážne, potom som bol nasratý že, áno myslia. Tu vo mne začala kvitnúť beznádej a myšlienka opustiť kino, ktorá vo mne rástla až nakoniec vyrástla v košatý strom s tisíckami kvetov samoľútosti, že som sa na tento film vôbec dal. No pozor, strom sa zrútil a zo zeme vyrašili vetvičky zaujatosti, na chvíľu som v diaľke zbadal vzrušenie. Po zaujatosti dorazila napätosť, ktorá vo svojej bežeckej kariére filmu, stúpala po nelichotivom teréne Everestu nakŕmená veľmi nezvyčajným odhodlaním. Po tomto bežeckom výkone a prvej akčnej scéne vo mne zaiskril ten pocit, keď stojíte pred triedou s kriedou v ruke a na tabuli ste sám vyrátali trojitý konvolútorný integrál. Nastal srdcervúci smiech a šťastie. Šťastie striedalo ustráchanosť a starosť o postavy z filmu. V tej chvíli Vás američania dostali a nezostávalo Vám nič iné, iba viesť sa kľukatou cestou tobogánu z úpätia hory Everest až na nohy do kinosály. Striedalo sa štastie, smiech, štastie, šťastie a na konci zavládla spokojnosť.

Ak chcete zažiť pocitovú explóziu a nechcete veľa rozmýšľať, tak je to výborný film na sobotňajší, akčný večer ku pukancom a kofole.

IMDB hodnotenie: 6.4/10
ČSFD hodnotenie: 64%
Peťov index spokojnosti: 3/5