Vážení čitatelia, básnici aj nebásnici,
dnes ako každý piatok, Vás na stole čaká kúsok z básnického čreva. Začnem zhurta:
To krásne telo
je v mojich rukách
čudesnou strunou,
na ktorej zahrám
života symfónie.
Za tento krásny príspevok, do našej rubriky, ďakujem pánovi Emilovi Boleslavovi Lukáčovi. Keby žil, potriasol by som mu rukou.
Dnes trocha vybočíme po vychodenej cestičke a skúsme vymyslieť ďalšiu slohu, alebo aspoň verš k tomuto úrivku, len tak, potichu, bez pomôcok.
Tóny vyplnia náš svet
a v rytme tanga
praskať budeš,
ako masív
pod ťažkou pílou.
Pyxel, tato rubrika nam tyzden co tyzden dovoluje stale hlbsie a hlbsie spoznavat tvoju temnu stranku, o ktorej sme mnohi ani len netusili
Lukáč bol riadny lapaj, ten tiež isto hlasoval za testovanie pánskych nočných podnikov 😀
To krásne telo
je v mojich rukách
čudesnou strunou,
na ktorej zahrám
života symfónie.
Každú strunu
treba pred hraním
naladiť.
To krásne telo
je v mojich rukách
čudesnou strunou,
na ktorej zahrám
života symfónie.
A ani sa nenazdám,
telo spráchnivie
i pominú sa života symfónie.
Ostatne tóny,
koniec sa blíži.
Posledná harmónia
ako vánok v povetrí.
Slabne…
„Nie!“
Ticho.
Ticho lieči