Ste v Lídl. Už máte sračkami povrch naplnenú svoju kartónovú krabicu a mierite k pokladniam. V pokladni č. 1 sedí mladá sympatická čiperná pokladníčka, v pokladni č. 2 ambiciózny mladý muž, ktorý to raz dotiahne na asistenta manažéra predajne, v pokladni č. 3 jeho milenka, v pokladni č. 4 brigádnik, ktorého vidíte na predajni prvýkrát. Pri každej pokladni čakajú 4 nakupujúci. Ku ktorej pokladni pôjdete?
Nie Maťo, odpoveď „k pokladni č. 1“ nie je správna. Teda bola by, ale nie je. Nebudeme to tu rozoberať, lebo nás rozoberie Dryna.
Správna odpoveď je, že pôjdete k tej pokladni, pri ktorej nečaká žiadny dôchodca! Džízs krajst, ja viem, že aj dôchodca potrebuje nakupovať. Ale prečo nejde do Kauflandu? Z lásky k Slovensku, tak ako to majú aj vo svojom slogane!
Dnes som mal pred sebou rovno dvoch, dve dôchodkyne. Bol slnečný jarný deň, nikam som sa neponáhľal, nepotreboval som byť efektívny.
Prvá dôchodkyňa čakala takú dobrú minútku, kým sa dostala na rad. Z obsahu nákupu by jeden povedal, že dôchodkyňa je filantropka a posiela sociálny balíček niekam do Afriky. Pri blokovaní tovaru nás mierne zdržal iba pokus o kúpu jedného páru igelitových rukavíc. Šikovná dôchodkyňa si zrejme rýchlo zrátala, že ak spotrebiteľské balenie 100ks rukavíc stojí asi tak 90 centov, tak si z dôchodku bude môcť dovoliť 1 nový pár každý mesiac. Najprv si s nimi zafarbí vlasy, potom dedovi skontroluje prostatu a nakoniec do nich urobí výbornú plnku do polievky. Po upozornení, že jednorazové igelitové rukavice sa individuálne nepredávajú, dôchodkyňa od svojich zámerov upustila. Ostatné položky šli hladko.
„Poprosím 11 eur a 20 centov“, požiadala predavačka. A dôchodyňa očividne zaskočená, nečakajúc takýto dramatický spád udalostí, náhlivo vyťahuje spod pazuchy kabelku a hľadá v nej peňaženku. V kabelke nie je. Na rade je dlhý čierny kabát, v ktorom zdá sa ešte pašovala cigarety do bývalej Juhoslávie. Súdim tak podľa počtu vrecák a tajných odkladacích vačkov. „Ježiši, tak kde som ju len dala, snáď mi ju len neukradli“ hovorí si potichu, tak aby ju všetci počuli a pozrie sa na mňa takým pohľadom, že mám potrebu skontrolovať si vrecká, či som to náhodou nebol ja. Duchaprítomná predavačka ju upokojuje slovami, že peňaženka sa iste nájde a babka druhýkrát prehľadáva kabelku. Peňaženka je predsa len v nej, všetko je v poriadku.
Ten zvuk. Ten zvuk keď na nerezový pokladničný pult vysypete medené mince a už len z počutia viete, že to určite nebude 11 eur a 20 centov. Naštastia prichádza ešte niekoľko gastrolístkov. Sú 3, každý iný. Zrejme malá výpomoc od jej detí, z ktorých každé má iného zamestnávateľa. Ale čo len tie deti jedli, ak neminuli svoje gastrolístky? …fajn, preč od lístkov, je to citlivá politická téma. Po chvílke počítania je nákup vyplatený.
Dôchodkyňa si pozorne odloží peňaženku do vnútorného vrecka kabelky, ktoré dbanlivo zazipsuje a kabelku si pritisne pod pazuchu presne tak, ako jej to pravidelne radia v teleráne a v televíznych novinách.
Nákup je medzičasom ešte stále na pulte. Z čierneho kabáta vyťahuje vyblednutú nákupnú tašku. Z podobného materiálu bola vyrobená moja prvá šušťáková súprava. Dostal som ju od rodičov na trhoch v Poľsku, keď som mal asi 12 rokov. Bola s logom Borussie Dortmund. Keďže mám chvíľu čas, vyberám telefón a guglim, ako je na tom Borussia dnes. Ani neviem, ktorú ligu vlastne hrajú.
Do tašky vošla asi polovica nákupu. Predavačka pohotovo ponúkne Lídl igelitku za pár centov, ale dôchodkyňa ešte pohotovejšie odpovedá „Mám ich doma plno.“ Zvyšný nákup si ukladá do hlbokých vrecák čierneho kabáta. Už aj bez toho bola dosť zhrbená, teraz však už môže smelo chodiť zvoniť do ktorejkoľvek kostolnej veže.
Podobný priebeh má aj nákup druhej dôchodkyne. Jeho vnútornú dynamiku navyše tlmí konverzácia s predošlou dôchodkyňou o tom, ako dnes dôchodcom kradnú peňaženky.
Prvá otázka znie: čo sa odohráva v hlavách dôchodcov, kým čakajú pri pokladni na platenie? Prečo si nepripravia tašku a peniaze?
Ale ešte dôležitejšiou otázkou je: pri ktorej pokladni som platil?
Riešenie: Čo ak by obchodníci odmeňovali zákazníkov za rýchlosť? Pokladník by bol pod drobnohľadom zákazníka a musel by obsluhovať rýchlo a efektívne a samotný zákazník by bol taktiež motivovaný. Pokladňa by zákazníkovi po vyhodnotení rýchlosti nákupu automaticky pripísala Zajačie bobky za rýchlosť (zajac je rýchly).
Čo mal Maťo s tou pokladníčkou?!